Prvý týždeň na ostrove Koh Samed
Obklopte ma luxusom, toho podstatného sa môžem vzdať (Oscar Wild)
Ráno po raňajkách som si zobral taxík, ktorý má za 1.200 bahtov (33 €) odviezol do 82 km vzdialeného prístavu Ban Phe (Koh Samed Ferrry Pier). Cesta trvala aj z malou občerstvovaciou prestávkou 1 ½ hodiny. Po ceste neboli žiadne kontroly, ani zátarasy!
Taxikár ma priviezol k verejnému mólu, kde som sa dozvedel, že verejná loď za asi 100 bahtov, kvôli nedostatku zákazníkov nepremáva, ale môžem si zobrať privátny transfer rýchlo-člnom, po zľave za 2.500 bahtov. Cesta tam aj späť. To sa mi zdalo veľa, tak som zatelefonoval do svojho hotela na Koh Samede, kde mi povedali, že hotelová spoločnosť „Koh Samed Resorts“ má svoju vlastnú loď, ktorá je grátis a pôjde v tento deň o 13:30.
Premiestnil som sa do čakacej budovy rezortu na móle, v ktorom bol aj obchod zo suvenírmi a kaviareň. Poprechádzal som sa po mini meste, kde som zistil, že až na jeden obchodík s turistickými potrebami (plavky, uteráky, šnorchlovacia výbava), kde som si zakúpil parádny slamený klobúk, je všetko zatvorené.
Malá loď pre asi 10 pasažierov, odplávala v stanovený čas, som mnou, aj 6 ďalšími thajskými turistami. Po asi 15 minútovej plavbe sme pristáli na móle Nadan prístavu Koh Samed. Vystúpili sme a boli odprevadení na kontrolu, podobnú hraničnej, organizovanú vojakmi, kde nás skontrolovali a zaregistrovali. Prešli sme dezinfekčným tunelom (vítajte v krásnom novom svete) a vonku nás čakalo auto rezortu, ktoré nás odviezlo do našich hotelov.
Môj štvorhviezdičkový hotel „Ao Prao Resort“ ležal na romantickej pláži, s kryštálovo čistou vodou a bolo v ňom asi 6 hostí. Na recepcií mi oznámili, že sa kvôli aktuálnym opatreniam, podáva alkohol iba na izbe. Môj sen o sundowneri, drinku ktorý sa pije na terase reštaurácie pri západe slnka, sa rozplynul. Ubytoval som sa v priestrannej štýlovej izbe s veľkým balkónom a výhľadom na more.
Zmapoval som si celú zátoku, kde okrem našej štvorhviezdy, bola ešte jedna sympatická trojhviezda, „Lima Resort“ a jeden absolútne špičkový rezort, presne podľa môjho vkusu „Le Limarn Resort“. Veľkoryso, do krásne upravenej záhrady zasadené vilky a centrálna jednoposchodová budova s recepciou, lobby, reštauráciou, terasou, barom a pekným bazénom.
Oľutoval som, že som si nevybral tento rezort, ktorý síce bol mojim favoritom, ale cenovo nad môj plánovaný rozpočet. Vyslal som do vesmíru silné želanie, že v tomto hoteli chcem bývať. Naplánoval som si to, na druhy týždeň. Ceny, od času keď som si objednával pobyt v decembri, padli o 30 – 50 %, pre nedostatok hostí.
Ale vesmír asi nemal práve žiadne iné dôležité úlohy na riešenie, pretože sa rozhodol mi to moje želanie splniť obratom. Na druhý deň mi zavolali z recepcie, že sa náš hotel zatvára a všetci 6 hostia budú premiestnení, za rovnakú cenu do „Le Limarn Resortu“ *****.
Toto sa mi stalo už pár krát, v mojej cestovateľskej histórii, napríklad mi na Railay Beach na Krabi, v prvý deň pobytu, (počas mojej neprítomnosti ), rozbil padajúci kokosový orech strechu mojej malej vilky, na čo ma následne presťahovali, do asi dva krát väčšej a luxusnejšej vily. Cestovanie prináša so sebou prekvapenia, a sú to práve ony, ktoré nám utkvejú v pamäti. Či pozitívne alebo menej potešujúce.
Bazén sa ani v novom hoteli nesmel používať, ani žiadne alkoholické nápoje požívať, ale to mi nevadilo, more bolo krajšie ako bazén a najbližší thajský mini supermarket 7Eleven, v ktorom majú všetko, síce ležal na opačnej strane ostrova, ale bol dosiahnuteľný za 20 minút rezkej chôdze. Jediná menšia prekážka, boli dva psie gangy, ktoré najmä podvečer okupovali pozdĺžne cestu, naznačujúc, že každý, kto chce cez nich prejsť, im musí zaplatiť nejaké to mýto, alebo sa ukázať ako nebojácny. Nasadil som si svoj klobúk nižšie, dal slnečné okuliare so zrkadlovým sklom (aby psy nevideli na mojich očiach, že moja smelosť vôbec nie je ozajstná, ale len hraná) a ráznym krokom, nemeniac smer prešiel cez biologickú zátarasu. Lenivo a hundrajúc mi uvoľnili cestu…
V malom centre Koh Samed to nikdy „nežilo“, ako na Phukete alebo Koh Samui, ale každý si tu našiel minimálne jeden podnik podľa svojho gusta, či thajskú reštauráciu, pizza bar s talianskou kuchyňou, Rasta bar, typ anglického pivného baru s biliardom alebo bar s tanečníčkami. Tentokrát boli všetky bary, podniky a všetky masážne salóny zatvorené. Otvorený bol food market a pár menších reštaurácii. A na pláži fungovali najmä rodinne vedené reštaurácie, kde mali aj jedlo, aj pitie (zaujímavé, že pre nich neplatil zákaz ). Cez deň boli prázdne, večer v nich bolo pár miestnych, ojedinele som zazrel nejakého „faranga“ alebo “farnagičku“. Vždy sme sa navzájom úctivo pozdravili, ako keby anglická kráľovná, práve náhodou stretla toho španielskeho. Alebo sa jeden endemický (ojedinelý) druh zrazil s druhým.
Týždeň v luxuse prešiel rýchlo, pretože, nech som bol kdekoľvek a robil čokoľvek, všade som bol obklopený neuveriteľnou vizuálnou krásou, úsmevom personálu a kuchyňou hodnou minimálne jednej michelinovskej hviezdy.
Zátoka Ao Prao má asi najkrajšiu pláž na ostrove. Leží na západnej strane a je chránená nielen zľava a sprava mohutnými útesmi, ale aj oproti ležiacou pevninou. Voda, až gýčovo krištáľová, piesok snehobiely. Teplota vody tak akurát, ani príliš teplá, ani príliš studená a jemné vlnky sem tam. Inak ako na opačnej strane ostrova, kde sú vlny štandardné, voda menej priezračná.
V prvé dni sa ešte dali požičať kanoe, priehľadné loďky a SUP paddle boardy. V druhej polovici požičovňu zatvorili. V posledné dni sme na pláži boli 4, takisto na raňajkách alebo večeri. Čo sa mi na začiatku zdalo romantické, že som sa prechádzal, behal, cvičil a meditoval na pláži skoro sám, mi postupne začalo vadiť. Rovnako ako to, že ma na raňajkách obskakovali traja čašníci a akonáhle som dopil kávu, čaj, či džús, už utekali pre ďalší. Pri blížiacom sa dojedení jedla, trhali tanier spod rúk. Zamýšľal som sa nad tým, že majitelia musia byť veľmi bohatý, keď si môžu dovoliť, prevádzkovať hotel s odhadovaným 25 členným personálom pre 4 hostí. Takisto raňajky formou bufetu. Ako som sa dozvedel, majiteľka je jedna z najbohatších ľudí v regióne a do rezortu chodí aj thajská kráľovská rodina…
Zákaz podávania dobrého vínka k večeri, sme nakoniec vyriešili švejkovsky kreatívne tak, aby sme neporušili „opatrenia“. Podrobnosti ostanú však utajené.
Samota však spôsobila, že som sa každé ráno tešil, keď do zátoky priviezol mini-bus zamestnancov rezortov, ktorí sa rozprávajúc a smejúc vyrojili na pláž.
Všade bolo počuť hluk záhradných úprav a opráv stoličiek a stolov, či natieranie nábytku. Majitelia hotelov využívali čas neprítomnosti hostí na údržbu a zveľaďovanie zariadení.
Čo ma ale prekvapilo bolo, že nikto neprejavoval smútok alebo nahnevanosť kvôli tomu, že nemali prácu, alebo pracovali skoro zadarmo. Úsmevy a rehot celý deň, zo všetkých kútov by v podobnej situácii bol ťažko predstaviteľný doma.
Každý deň som sa aspoň raz prešiel, alebo prebehol na druhú stranu ostrova kde sa nachádza jedna veľká pláž Sai Kaew a asi 6 menších zátok, zvaných Ao. Menšie rezorty, boli v zátokách vždy s ubytovaním v chatkách alebo vilkách, čo sa mne určite páči viac, ako 10 poschodový hotel. Niektoré boli zatvorené, niektoré v rekonštrukcií a v niektorých sa sem tam mihol nejaký „farang“, čo je thajský názov pre človeka s bielou pokožkou. Pôvod slova nie je jednoznačný, ale asi sa odvodzuje od slova France, to jest Francúz, ktorí boli aktívnymi kolonizátormi v juhovýchodnej Ázii, aj keď Thajsko nikdy nebolo nikoho kolóniou.
Po tom ako odišli posledný hostia z rezortu, som sa rozhodol nepredĺžiť si svoj pobyt v luxuse, aj keď za mimoriadne výhodných podmienok. Druhý týždeň som chcel zažiť, ako za dobrých starých čias, ako backpacker, to jest ruksakový turista s klobúkom a v šľapkách. A s prázdnou peňaženkou.
